Zubačkou zo Štrby, cez Štrbské Pleso až na Solisko

Obec Štrba vznikla v roku 1280 a v súčasnosti má cez 2500 obyvateľov. Je jednou z najvyššie položených obcí na Slovensku. Na webe obce sa chvália veľkým rozmachom cestovného ruchu, turistiky a rekreácie. Mne obec pripomínala skôr vyľudnenú osadu. Tatranská Štrba je miestna časť Štrby.

Ak vystúpiš na hlavnej stanici a chceš sa po vlastných vydať turistickým chodníkom cez Tatranský Lieskovec na Štrbské Pleso, budeš potrebovať kus šťastia alebo skúseného sprievodcu obcou. Štrba je ako španielska dedina a značenie je katastrofálne.

Pravý socialistický železničný bufet oblepený reklamou na zmrzliny Schöller, produkty Coca Cola a žuvačky. Pre skutočných gurmánov by sa tu určite našla aj Tatranka, žuvačka Pedro, Fruko alebo zasušený 10 ročný pardubický perník. Hot-dogu za 55 centov sa tiež dá len ťažko odolať.

Sciurus vulgaris osobne. To najzaujímavejšie, čo som v Štrbe stretol.

Interiér vlakovej stanice v Štrbe pripomína skôr historické múzeum. Ostatné mestá by sa mohli touto výzdobou inšpirovať. Teda až na ten zabudnutý vianočný stromček.

Našiel som tu kalendáre, plagáty, odznaky, vlajky, vlakové značky, hracie karty, knihy a suveníry. Všetko s tematikou železníc. Väčšinu predmetov priniesli zamestnanci železníc a obyvatelia. Pri vchode by mohli vyberať vstupné.

Prezeraním slnkom vyblednutých plagátov a kalendárov sa tu dá zabiť pár minút.

Jeden z prvých telefónov aj s podvozkom.

Niektoré zákutia železničnej stanice pripomínajú skôr čakáreň v chátrajúcej poliklinike Josefa Mengeleho.

Reštaurácia? Rovnako ako miestny železničný bufet, aj toto bude zrejme len pre silnejšie žalúdky.

Na druhom poschodí železničnej stanice sa nachádza nástupište zubačky. Akoby tu zastal čas. Parná predchodkyňa dnešnej zubačky bola postavená v roku 1896. V roku 1934 premávku zrušili a v roku 1936 ozubnicovú trať demontovali. Obnovenie v roku 1970 bolo vďaka Majstrovstvám sveta, ktoré sa konali na Štrbskom Plese.

Vystavené ozubené koleso na koľajnici. Zubačka označovaná aj ako ČSD EMU 29.0 bola vyrobená v roku 1969. Tri elektrické dvojvozňové vlaky skonštruovali švajčiarske spoločnosti Brown-Boveri Baden a SLM Winterthur.

Miesto veľkých tabúľ by bolo vhodné označiť, ktoré z tých desiatich presklených dverí naľavo sa dajú otvoriť. Cítil som sa ako v mysterióznom horore Kocka.

Všetko zachraňuje dôkladne vytretá podlaha. Čo je mokré, to je čisté.

Ani Trója nemala takú peknú bránu.

Zubačka má 2 motory, váhu 39 ton. Maximálna uvádzaná rýchlosť je 20 km/h pri stúpaní a 15 km/h pri klesaní.

Ozubené koľajnice pred depom. Dĺžka celej trate je 4780 metrov a prevýšenie 455 m.

Vynovený a udržiavaný interiér zubačky. Aj tu sa našli idioti, ktorí sa museli pod okno podpísať nezmývateľnou fixkou.

Cesta zubačkou trvá 15-18 minút. Okienka sa dajú kompletne stiahnuť dole pomocou akýchsi vešiakov na oknách.

Ak v Tatrách zhliadneš nepopadané stromy, je dobré ich vyfotografovať.

Konečná stanica na Štrbskom Plese pre zubačku. Po 18 minútovej divokej jazde je možné prestúpiť na rýchlejšiu tatranskú električku. Tá ide väčšinu trasy skoro dvojnásobnou priemernou rýchlosťou - až 30 km/h. Divočina.

Historická zubačka na stanici Štrbské Pleso.

Zrejme miestni zlatokopi.

Záber na modernejšiu električku EMU 425.9. Tatranská električka spája centrá Vysokých Tatier medzi sebou a prepája ich s mestom Poprad.

Preplnené parkoviská, chaos a nervozita. To všetko patrí do relaxačnej oblasti Vysokých Tatier. Ľudia by boli najradšej, keby sa mohli autom dopraviť až na vrchol Soliska.

Pre tých menej pohodlných je tu autobusová zástavka pre kyvadlovú dopravu.

Už menší skibus na sklade nebol.

Pizza - typické tatranské jedlo. Keby to nevyšlo, zákazníka určite osloví Oliver alebo Biznis menu.

- Are you sure this is a beef?
- Yes of horse.

Pre skromnejších je pripravený koč. Cesta zo stanice k lanovke vychádza približne 10€. Pešobusom je to približne 15 minút vychádzkovým tempom. Koníky sú na rozdiel od SUVov zbohatlíkov príjemným spestrením Tatier.

Deti pred nimi majú rešpekt, dospeláci si ich fotia.

Snežné skútre robia hluk a smrad. Cenník za zapožičanie som nenašiel. Iba 2 strany podmienok, zákazov a príkazov pre rôzne jazykové mutácie.

Pohľad na zasnežené Štrbské Pleso a veľký skokanský mostík v lyžiarskom areáli (1 500 m.n.m.).

Hotel Patria je jeden z mála, ktorý sa do tohto prostredia hodí svojim vzhľadom. Tým cencúľom by závidel aj Mrázik.

Počasie mi prialo na každom kroku.

To by som nebol na Slovensku, aby nechýbala gýčová presklenná budova vedľa turistického chodníka.

Kasa finančných žralokov sa plní v sezóne rýchlo. Jedna 7 minútová jazda lanovkou na Solisko vychádza na neuveriteľných 10€. 2€ stojí záloha za čipovú kartu. Keď som platil, mal som dojem, že k lístku dostanem aspoň polmetrovú borovicu.

Počasie vo Vysokých Tatrách je nevyspytateľné. Po pár minútach sa Solisko začalo strácať.

Viditeľnosť sa strácala, hmla stúpala. Vrcholky kopcov nebolo takmer vidieť.

Chata pod Soliskom je najmladšou vysokohorskou chatou a nachádza sa na svahu Predného Soliska vo výške 1840 metrov n.m. Chata bola v roku 1944 postavená ako útočisko pre lyžiarov v zlom počasí. Prvým chatárom v nej bol František Bujak. V roku 2003 prešla kompletnou rekonštrukciou. Nová chata je murovaná. Málokto má šancu to zistiť, keďže je celá obložená drevom.

Ako na všetkých vysokohorských chatách, aj tu funguje samoobslužný systém. Kvalita servisu ako v tretej cenovej, ale ceny jedál ako v pražskej reštaurácii Imperial u Zdenka Pohlreicha. Ťažko inakšie popísať radosť a ochotu tunajšieho personálu k zákazníkom. Možno sme len nemali šťastie a vyrušili ich pri sledovaní obľúbeného filmu Winnetou, no druhý krát by som tu rozhodne nezavítal.

Vo veľkonočnej výzdobe musela mať prsty ženská ruka.

Najskôr som myslel, že strácam zrak z Tatranského čaju, ale na svahu sa skutočne zjavila mliečna dráha.

Bolo načase bezpečným spôsobom opustiť svah.

Po ceste naspäť sa mi ešte chvíľu zjavovali lyžiari...

...v nižších polohách kvapky vody na objektíve a cencúle pod nosom.